sobota 9. júna 2012

Kráľovná slovenského swingu

Kráľovná slovenského swingu*
(Rozhovor s Gabrielou Hermélyovou)

(S Gabrielou Hermélyovou sa v jeseni 2009 zhováral Timotej Kubiš.)

Ako ste sa dostali k swingovej hudbe?

Ja som džezovala už ako 12 ročná. Gramofón u nás hral od rána do večera, no a ja som si spievala a spievala... (Smiech.) Tommyho Dorseyho som počúvala, klarinetové sóla som si vyspevovala, Peggy Lee, tú som milovala. Woodyho Hermana som mala v malíčku. To bol klarinetista – môj idol.

A ako ste dostali k muzikantom?

Začalo to tak, že Gejza Toperczer, ešte než bol redaktorom v Rozhlase, hral v Košiciach v kaviarni Slávia s bratom Karolom. To bolo duo! Fantastickí klaviristi. Často u nás boli, lebo starší Toperczer bol krstným otcom môjho brata. Chodili k nám pre nové šlágre. Ja mám dobrý sluch a hudobnú pamäť, stačilo aby som raz počula pesničku z rádia a už som ju vedela, aj s harmóniou, so všetkým... Zahrala som im to, oni si to napísali a večer sa to už hralo v kaviarni. Také americké šlágre všetko... (Smiech.)

Kedy ste prvý raz spievali pred publikom?

Ako 14 ročná som v roku 1946 v Košiciach „tajne“ spievala v kaviarni Slávia. Toperczerovci tam hrali. A keď odchádzali ľudia, mohla som si zaspievať do mikrofónu! To bolo dačo pre mňa! Zaspievala som slovenskú pesničku Tak nekonečne krásna. (Smiech.) A ľudia čo už odchádzali sa zastavili v kabátoch a počúvali. A taký úspech som mala, celá som sa triasla.

Potom, keď ste odišli do Bratislavy na prípravu na konzervatórium, ste tiež spievali?

Keď som bola v roku 1949 v Bratislave na škole, boli muzikanti okamžite okolo mňa, Juro Henter, Siloš Pohanka, už aj Vieroslav Matušík tam bol, Miloš Lánik, klavirista Majo Zlámal a ešte plno ďalších. A už aj som sa s nimi musela producírovať. Mala som vtedy taký americký repertoár. Hrali sme v Redute, kde bol každú nedeľu čaj o piatej pre mládež a tanečná škola Barták. Dali nám tam 500 korún za vystúpenie. To bol hneď dobrý obed v Carltone. (Smiech.)

A kedy ste nahrali prvú svoju pieseň?

V roku 1951. Vtedy som sa vrátila z Bratislavy z prípravy na konzervatórium do Košíc. Naša rodina totiž mala salón v Košiciach, a keď bolo znárodnenie, naši to nechceli dať. Tak im také dane vyrubili komunisti, že potom už nemohli platiť moje štúdium. Stálo to veľa peňazí vtedy. A v tom roku som s Toperczerom v košickom Rozhlase nahrala s jeho súborom 10 pesničiek. Také dobré pesničky... A všetko zmizlo. Boli to veci od Jaroslava Ježka, texty robil Zdeněk Cón.

Ako dlho ste potom zostali v Košiciach?

Do roku 1954. Našla som si prácu a popri tom som spievala, pretože chlapci v Košiciach už vedeli, že Hermélyová je späť. (Smiech.) Toperczer sa za mňa veľmi angažoval. Až raz prišiel istý Gábor Kuckó, klavirista v Národnom divadle v Košiciach. Vynikajúco hral džezovú hudbu. Spýtal sa ma, či by som s nimi nechcela spievať. Súhlasila som. Urobil orchester z muzikantov z košického divadla a začali koncerty. Všetky americké veci čo mal, aranžmány, pozbieral a naučil kapelu.

Bola v tých časoch „americká hudba“ v móde?

Šalkov dom
To bolo, ako keď hladnému psovi hodíte kosť. My sme vtedy v „temnom komunizme“ začali chodiť von a koncertovať. Na Veľkú noc 1954 sme robili jeden koncert v dnes už zbúranom košickom grandhoteli – volal sa Šalkov dom a neskôr Slovan. Bola tam nádherná veľká koncertná a plesová sála. A ľudia boli takí vyhladovaní na umenie, že rozbili vchod, tak sa tlačili na koncert. Neskôr som sa dozvedela, že v obecenstve bola aj Zora Kolínska.

Aký bol ten Kuckov orchester?

Bola to americká formácia, „Harry Jamesovo obsadenie“. To bola džezová muzika, žiadne ľudovky, že cimbal... (Smiech.) Košice boli také mesto. Americkí speváci tam chodili spievať po vojne. Americká armáda mala svojich umelcov a posielala ich do našich miest hrať. Američania potom odišli, no ale tá hudba tam po nich ostala.

Takže to neboli nejaké estrádne piesne...

Nie, vtedy ma ani nenapadlo, že raz zaspievam pieseň Môj manžel. To bol potom pre mňa úder. (Smiech.) Predtým som robila úplne inú hudbu...

A čo sa s Vami dialo po roku 1954?

Po tom koncerte v Šalkovom dome, na tretí deň zazvonil telefón: „Slečna Hermélyová? Tu doktor Siváček.“ To meno som dovtedy nepoznala. Ale keď som potom počula jeho skladby... Nebyť komunizmu, bol by z neho svetoznámy skladateľ. Stretli sme sa v meste a hneď mi strčil do ruky malé noty piesne Ty nie si môj typ. Spýtal sa ma, či chcem ísť do Bratislavy. Samozrejme, to bola moja túžba – spievať. On dirigoval big band, Kolektív 54. Tak som sa zbalila a odišla znova do Bratislavy.

Takže druhý raz ste v Bratislave začínali s Jánom Siváčkom?

Áno, aranžoval mi piesne. Ja som bola vtedy v podstate neznáma speváčka. Melánia Oláryová už bola hviezda – vtedy mala pesničku typu: „Spýtala sa mamička susedovie Janíčka...“ a s tým mala úspech. To bol koniec sveta... (Smiech.) Keď som po nej zaspievala „Ty nie si môj typ, padábadába...“ nikoho to nezaujímalo. No, zatlieskali. A takto som prežívala. Potom som teda robila programy spolu s Oláryovou a Ferom Dibarborom a s „veľkými umelcami“. Ja som sa pri nich „priživila“ s takými pesničkami, ako Johny is the boy for me – to bola pôvodne rumunská ľudovka, z ktorej sme spravili jazzovú pieseň. A takto to išlo, pomaličky.

Ako to, že v Košiciach bol vtedy o Váš spev väčší záujem?

Neviem, mala som tam asi svoje publikum. (Smiech.)

A živili ste sa iba sobotnými koncertmi?

Nie, medzitým som si v Bratislave našla aj prácu.

A kedy sa začala vaša spolupráca s Bratislavským rozhlasom?

Československý rozhlas
Siváček za mnou prišiel a povedal: „Gabi, takto sa to ďalej nedá. Musíš ísť do Rozhlasu na konkurz. Veď ty si dobrá speváčka, všetci ťa uznávajú...“ No tak som išla do Rozhlasu na konkurz. Rozhlas bol v roku 1954 na Leninovom námestí. Po konkurze mi Siváček naraz volal: „Nevzali ťa do Rozhlasu.“ „Prečo?“ hovorím. „Paľo Polanský povedal, že máš chorý hlas a pán Elbert, že máš strašne americký štýl, a s tým sa vraj na Slovensku nedá uživiť... “

Čo ste robili po tom konkurze?

Medzitým sme so Siváčkom nahrali jednu gramoplatňu s pražskými Gramozávodmi. Bola to Siváčkova pesnička Ty nie si môj typ. A v roku 1955 sa v Rozhlase robil veľký silvestrovský program a Vieroslav Matušík ma do hudobnej časti zamontoval s dvoma pesničkami. Tá jedna, Sweet Sue just you od Willa J. Harrisa, to je prastará pesnička. A druhá bola taká talianska „Ja tuším že máš v láske inú a mňa už máš len trochu rád...“ A predstavte si, z celého programu sa to páčilo najviac. Dostala som už 2. – 3. januára stovky listov. Doniesli mi to z Rozhlasu na fúriku domov. (Smiech.) To sa vysielalo na Silvestra. Boli to smutné časy, komunisti tu vládli, ale ľudia pri tom rozhlasovom prijímači slávili Silvester, počúvali... A viete, keď príde také niečo nové – hlas jeden... Aj ja by som bola nadšená, keby sa mi zapáčil nejaký nový hlas. Naraz sa všetko zmenilo. Dušanovi Pálkovi som sa tak zapáčila, že hneď mi dal pesničku: Nauč sa to odo mňa. To už bol šláger. Vyšlo to na platni. Ľudia sa išli za ňou roztrhať.

Potom ste popri koncertoch začali nahrávať pre Rozhlas?

Áno, Vieroslav Matušík, potom ako prevzal v Bratislavskom rozhlase Tanečný orchester, mi začal aranžovať piesne. Raz mi priniesol pesničku Andreja Lieskovského, Môj manžel. „Čo je to?“ hovorím. To nemyslíte vážne, že ja to mám spievať!“ (Smiech.) Bol to potom šláger... Ale na tom vidíte povahu ľudí. Ja by som dala prednosť iným pesničkám. Vtedy sa spievali ešte pesničky ako „Miluška moja, prečo ma nemáš rada...“ a ja som spievala dačo iné. Zaspievala som prvý playback. Prvé dvojhlasy som robila. V Európe ich vtedy údajne robila len Caterine Valente a ja.

Odmietli ste niekedy spievať nejakú pieseň?

Zo začiatku som to pár krát skúsila. Potom ma nechali vytrucovať a aj rok mi nedali žiadnu ďalšiu pesničku...

A kedy ste začali spievať v Tatra revue?

Tatra Revue
Medzitým som sa vydala. V rokoch 1957 a 1958 sa mi narodila dcéra a syn. Ale na jeseň 1958 som už bola som zakladajúcou členkou Tatra revue.

Tatra revue vznikla úplne od nuly?

Začalo to tak, že Ján Kalina si povedal, že v Bratislave sa musí niečo urobiť. Bol tu hotel Tatra. Bolo v ňom kino, bar aj reštaurácia s kabaretom. Robili sa tam estrádne programy – málo sa hovorilo, spievalo sa, na bicykloch, na trapéze tam skákali a lietali. Vtedy sa Tatra revue len formovala. Kalina začal zbierať ľudí. Naverboval speváka Jozefa Borároša, mňa, hercov, tanečníkov, Borisa Slováka – baletmajstra z Ostravy. Ten, keď sa predstavoval, hovoril: „Slovák, ale jenom jménem.“ (Smiech.)


V Tatra revue ste sólovo spievali?

Áno, aj som tancovala, aj som doprevádzala na klavír, keď neprišiel klavirista.

A tam ste spievali aj vlastné pesničky?

Gabriela Hermélyová
Nie. Autorom aj dramaturgom bol vtedy Ján Kalina. A ten bol posadnutý Edit Piaf. A tak som tam spievala pesničku Tadam, tadam od Edit Piaf (pôvodne sa volala Padam, padam). Mala som s ňou veľký úspech. 120 repríz mal ten program. Aj na zájazde v Sovietskom zväze som ju spievala na konci programu a vždy som ju musela opakovať! (Smiech.) Ale v druhom programe mi dal Kalina spievať Bravo pour le clown. Príšerné. A nikdy som to dobre nezaspievala, stratila som hlas od hrôzy, že to musím spievať. To nebolo pre mňa. Ale Kalina na tom stále trval. Bolo to veľmi nepríjemné. Veď Edit Piaf sa nedá napodobniť, ona bola jedinečná. Fantastická baba.

To ste spievali po francúzsky?

Po slovensky, Rudolf Skukálek to preložil. A na tej premiére prvého programu v Tatra revue – Rendezvous v Bratislave, bolo celé národné divadlo, samí intelektuáli, Bagar mi potom bozkal ruku, a keď len mohol po divadle, skočil do kabaretu.

A spievali ste tam aj slovenské piesne?

Ani jednu slovenskú.

A dlho ste tam ani nevydržali...

V Tatra revue sme totiž dostávali mesačný plat a to bolo veľmi biedne. Najlepšie dni v týždni sme boli v Revue a popritom – žiadne svoje koncerty... A spievalo sa tam skoro každý večer... Dva roky som to vydržala a potom, hovorím, takto to nemôže ísť ďalej, lebo prídem o nervy aj o rozum.

A čo ste robili po Tatra revue?

Gabriela Hermélyová
Potom som začala chodiť po koncertoch do zahraničia. Pražské rádio urobilo priateľskú návštevu do varšavského rádia. Tak zobrali za Československo aj zo Slovenska jedného, a to som bola ja. Vybral ma poľský redaktor, podľa hlasu. A vtedy som si prvý krát všimla, že mi závidia. Virvar bol z toho v Bratislave. Tam sme urobili tri veľké koncerty s varšavským veľkým orchestrom. Moje slovenské pesničky. To už bol tok 1958, už som bola hviezda, bola som už veľmi známa. Len tá platňa Môj manžel – z nej sa predali tisíce kusov behom niekoľkých týždňov, a Nauč sa to odo mňa tá sa tiež hneď rozpredala. Od Prahy až po Košice – všade to hrali. Veľa pekných pesničiek som naspievala, ale nie všetky sa tak ujali...



Ako si spomínate na prvý ročník Medzinárodného festivalu zábavnej a tanečnej hudby v Prahe?

Gabriela Hermélyová
To bolo v roku 1958. Prvý krát sa dostal Tanečný orchester Bratislavského rozhlasu do Prahy. Matušík dirigoval, Jožo Kuchár, Bea Littmannová a ja sme zastupovali slovenskú časť. Česi, Nemci a Rusi tam boli. Bolo to tam také jazzové a na big band robené, trumpety až do neba utekali. Tam ma počul spievať Günter Golasch, dirigent v berlínskom rozhlase, a spýtal sa ma, či by som mala chuť prísť k nim do Nemecka nahrávať. Napísal mi a poslal aj objednávku na KDK (Koncertná a divadelná kancelária). No šéf KDK sa o mne vyjadril, že nie som spoľahlivá. A keď o vás niekto povie, že ste nespoľahlivá súdružka, žena, čo ostane na západe a rodinu nechá doma...

Spievali ste aj v bratislavských kluboch?

Gabriela Hermélyová
Samozrejme. V rokoch 1961-65 Roman Hošek, mal svoj klub, Medik klub alebo aj R-combo sa to volalo. On hral na vibrafón a mal svojich ľudí, klaviristu, bubeníka, kontrabasistu Zdeňka Elišku, on bol Pražák, trošku koktal, fantastický muzikant. Juro Henter hral na saxofón. No a všade, kde sa dalo, sme hrali, v kluboch, na tancovačkách, plesoch... Takú dobrú swingovú, jazzovú muziku sme robili – slovenské a samozrejme aj americké pesničky. Nikdy nezabudnem na Medik ples v Devíne so Siváčkovým big bandom, to bola elegancia.

Naspievali ste aj tri piesne s orchestrom Traditional Club Bratislava. Ako to bolo?

S nimi som spievala už v rokoch 1964-66. Mali sme veľa vystúpení. To bol „traditional jazz“ – táto muzika sa vtedy strpela. Keď prišiel Chruščov do ČSSR, šli sme pre neho hrať do Tatier, ale nakoniec neprišiel. (Smiech.) A my sme tam urobili 8 koncertov. No a tento Traditional klub sa znovu zišiel po 40 rokoch. V roku 1997 som s nimi nahrala CD Back again. Mám tam tri pesničky: See See Rider, Strange Things a On the Sunny Side of the Street.

Kedy ste boli prvý krát na Západe?

V roku 1964. Pozvali nás do Viedne do luxusného hotela Park, oproti Schonbrunnu. To bola sranda! Šla som ja a Melánia Oláryová. Boli sme tam tri dni ale nikto sa o nás nestaral, všetko sme dostali zadarmo, raňajky, elegantnú izbu... po kotníky v peršanoch! A po troch dňoch, „gud báj“, ideme domov. Nevedeli sme, čo máme robiť, nikto za nami neprišiel... (Smiech.) Potom som spievala v západnom Berlíne v slávnom jazz clube Die Badewanne, v Helsinkách s Gustávom Offermannom a celú Európu som pochodila, až za Ural.


Boli ste na prvej Bratislavskej lýre?

To bol prvý slovenský festival. Vlastne československý – pražáci hneď prevzali iniciatívu. Všetko prišlo české, aj režiséri... Ale nápad urobiť tu festival pochádzal od Jána Siváčka. Ja som spievala iba na prvej Lýre, v roku 1966, potom som už nešla. Spievala som tam pesničku Mám ho rada, bossa novu od V. Matušíka. To sme boli kvôli aranžmánu až v Ostrave.

Vaše piesne majú často pozoruhodné, exotické aranžmány...

Autori vedeli, že si môžu dovoliť urobiť pre mňa aj náročnejšie veci. Ja som bola známa tým, že so mnou problémy nebudú, že to zvládnem. (Smiech.) Mohla som si robiť, čo som chcela, a ani jeden autor nebol proti tomu, čo som robila. A aranžéri sa mi vždy snažili robiť špeciálne aranžmány – je to na mojich pesničkách poznať. Čerpali inšpirácie hlavne z americkej hudby. Vedeli, že som fainšmeker a skúšali si na mne svoje umenie. (Smiech.) Vďaka nim sa moje piesne dajú počúvať aj dnes.


Koho ste ešte mali v obľube zo zahraničných spevákov?

Luisa Armstronga, Franka Sinatru, to je môj veľký hudobný miláčik. Elu Fitzgerald. Charlesa Aznavoura, Gilberta Becauda, Marlen Dietrich bola tiež úžasná. Ale ja som nikoho nikdy nešla kopírovať alebo napodobňovať. A mojou najobľúbenejšou zahraničnou skupinou sú Rolling Stones. (Smiech.) Majú fantastické veci, sú to dobrí muzikanti a nemenili štýl.

Kedysi o Vás písali, že ste vtesnali do swingu slovenčinu...

Prevládal vtedy názor, že swing sa dá spievať iba v angličtine, ale nebola to pravda. Dal sa spievať aj v slovenčine, a veľmi dobre. (Smiech.) Ja som uvádzala slovenské novinky, nekopírovala som západné hity. Mnohé naše aj české speváčky spievali len zahraničné pesničky, a s nimi hneď vyskočili do popredia. Možno jednu dve pesničky mali aj slovenské, ale nie šlágre. Šlágre mali iba prevzaté, a s tými mali zaručený úspech, lebo to už boli svetoznáme hity. Ale to nie je kumšt.

V tomto období ste nahrali veľa zaujímavých piesní: Čo je láska, Biela romanca, Pískavé blues, Márne ťa hľadám atď.

Čo je láska? To je melódia! Krásna bossa nova. To len tak letí. Veľmi som sa potešila, keď som ju dostala od Elberta. Dala som si ju na klavír a už to pulzovalo. To je veľká vec, keď hneď na prvý raz viete, čo s tým bude. Biela romanca, to je podarená pesnička, to robil Ali Brezovský v roku 1966. Malo to dlhý aranžmán, ale ja som si s tým poradila, nevedela som byť ticho a improvizovala som. (Smiech.) Pískavé blues, to je zasa Štassel, to je také jazzové, s klarinetom. Márne ťa hľadám, to bolo niekedy v 1964-tom. To bola prvá slovenská bossa nova.


A pamätáte sa, ako vznikla netradičná skladba Odomkni strom?

To som sa vrátila z Ruska a už ma čakali dve pesničky od Elberta – Čo je láska a Odomkni strom, na túto robil text Tomáš Janovic. Tak som sa potešila. Veľmi pekný aranžmán to má, robil mi ho Zbyšek Bitmar v Ostrave.


Vo výbornej piesni Biele na čiernom spievate o Luisovi Armstrongovi?

Luis Armstrong
Dýchni mi, Satchmo, aspoň raz, Satchmo, do očí strieborné blues... (Spieva.) To zložil Braňo Hronec v roku 1965. Text robil Boris Droppa, veľmi dobrý textár. Braňo Hronec mal veľmi rád Armstronga. Vtedy bol veľký ošiaľ so Satchmom, lebo bol v Prahe na návšteve, vystupoval tam.


Vo svojom repertoári máte aj veľa pomalých a nostalgických piesní, ako Jazva na topoli, Nostalgia, Pošepkaj mi tíško, Samota, Chcem byť len s ním atď.

Ja veľmi rada spievam pomalé piesne, tak zo seba... Jazva na topoli to je slovenská pesnička. Matušík to aranžoval, zložil to Elbert. Ten Elbert, ktorý povedal, že môj americký štýl neznesie. A potom mi dal asi 10 pesničiek. Bol šéfredaktorom oddelenia zábavnej hudby v Rozhlase, práve v čase, keď som tam začala. Predtým povedal, že neexistuje, aby ja som tam kvákala. (Smiech.) Nostalgia, hudbu robil Paľo Zelenay a veľmi pekný text to má od Milana Lasicu. Pošepkaj mi tíško, to je veľmi stará pesnička od Jozefa Franka-Zemplínskeho a tiež to nedávajú... Samota, to je také jazzové, pomalé. A to je Dusík, sťaby moderný skladateľ, že blues napísal! Tých pár zlých viet, to je Burt Bacharach, americký skladateľ. Najprv som to nahrala s trombonistom Karnakom a druhý raz ešte so sextetom. Ja som vôbec vždy mala rada harmóniu, vokály, kvartetá, sextetá... Chcem byť len s ním, to robil Matušík. Nádherná pesnička. To bol Tanečný orchester Bratislavského rozhlasu, Matušík ho dirigoval. Nahrali sme to v 70-tych rokoch a nikdy to nikde nehrali! Až ma zlosť chytá, keď si pomyslím, aké pekné pesničky...


Prečo sa vaše piesne v Rozhlase hrali tak málo?

Niektorí hlavní redaktori ma neuprednostňovali. Obrali ľudí o pekné pesničky. Zabúdali nielen na mňa ale aj na iných dobrých spevákov. A keď vás nedávajú v rozhlase, tak na vás ľudia zabudnú. My sme uvádzali slovenské novinky, nekopírovali sme západné pesničky. Mnohé naše aj české speváčky spievali len zahraničné pesničky, a s nimi hneď vyskočili do popredia. Možno jednu dve pesničky mali aj slovenské, ale nie šlágre. Šlágre mali iba prevzaté, a s tými mali zaručený úspech, lebo to už boli svetoznáme hity. Ale to nie je kumšt.


Prečo ostali vaše najzaujímavejšie piesne dodnes iba v rozhlasovom archíve?

Ublížili mi aj v tomto. Dovolili mi nahrať krásne pesničky a potom to nevysielali. Jednak to nepoznajú súčasní redaktori... Iba jednu platňu som mala v roku 1971, s Gustávom Bromom. No ale k CD-čku som už potom ani neňuchla, aj sedemdesiatku som mala. Nikto mi ani len nepoďakoval. Verím, že aj súčasní speváci majú problémy...

Aké piesne boli na vašej LP platni Najkrajšia spomienka z roku 1971?

Igor Wasserberger mi raz navrhol, aby som si vybrala pesničky na LP. Vybrala som si a niektoré sme nahrali špeciálne pre túto platňu. Napríklad: Nádej nájde nás, to je francúzska pesnička od Michela Legranda, Mám stále plno ideálov, to mi Ľudovít Štassel napísal špeciálne na túto „longplayku“, a pieseň Verím, to je americká pesnička. Pôvodne to spievala Barbra Streisand a zaspievala ju aj Ela Fizgerald na jazzovom festivale v Carnegie Hall. Je to pieseň z filmu Funny Girl a mne sa strašne páčila. Kúpila som si tú platňu vo Viedni a povedala som si, že to musím zaspievať, že keď ja to zaspievam, tak že to nebude kopírovanie, lebo ja mám iný hlas. (Smiech.) Zoro Laurinc tomu urobil pekný text.

Zaregistrovali ste knihy o slovenskom swingu či Antológiu populárnej hudby na CD, ktoré vyšli v posledných rokoch? Ako ich hodnotíte?

Áno, všimla som si ich, ale ani pri knihách, ani pri Antológii populárnej hudby na CD sa ma nikto neprišiel opýtať, poradiť sa... Napríklad v knihe Hudba – tanec – pieseň pri zoznamoch pesničiek nie sú mená spevákov... Ako má potom niekto poznať napríklad moje piesne? A navyše, vyzdvihujú sa tam pesničky ako V skalickom hájičku, ale moje pesničky, o ktorých sme hovorili, sa tam vôbec nespomínajú.


Prečo ste tieto piesne nehrali na koncertoch?

Ani jeden dirigent to nechcel. Nemali na to obsadenie. Boli písané pre rozhlasový orchester a pre iné obecenstvo. Bežné obecenstvo potrebuje jednoduché rytmy. Napríklad, asi v roku 1962 sme mali so Silošom Pohankom v Banskej Bystrici perfektný koncert. Hrali sme, a naraz nejakí chlapi prišli a povedali: „Chlapci, čo to tu robíte! Zahrajte nám takú, aby sa dievčatám zo zadku parilo!“ Takí ľudia tam boli... Povedali by: „Kto to má počúvať!“ A takým štýlom boli asi vyberané aj piesne na Antológiu...


Zaspievali ste si aj s kvartetom Attilu Garaya...

Attila Garay
S ním som urobila dve zaujímavé pesničky: Osa parádnica a Kvapky svetla (Láska má dáždniky z tmy). Hral tu kvartet z Budapešti, Attila Garay, medzinárodne známy jazzový klavirista, a ešte troch výborných muzikantov tam mal, bol to kvartet: klavír, basa, bubon a saxofón. Boli to profíci, pozreli na noty a išli hrať. Mne strčili do ruky noty a text, raz sme to vyskúšali a šli sme nahrávať. Sú tam úžasné sóla, ten klavír aj saxofón. To je čosi pre jazzmanov. Za to som bola veľmi ocenená od odborníkov. Dokonca aj Hana Hegerová ma vyzdvihla v jednom rozhlasovom rozhovore.


Ako to bolo s vami v období normalizácie?

V tých 70-tych rokoch to bola teda bieda. Naspievala som pesničky a skončili v šuflíku. A zase len boli pôvodné, slovenské. Ja som vtedy nikam nechodila, ani to nikdy nebol môj štýl aby som sa šla s aktovkou v ruke ponúkať. Keď už som mala nad 40 rokov a bola som plná sily – nikto ma nepotreboval. Nemala som manažéra ani klaviristu, ani extra oporu v rodine... Ostala som sama ako prst... Boli to pre mňa veľmi smutné časy.

Kedy to potom znovu ožilo?

Gabriela Hermélyová
Začiatkom osemdesiatych rokov. Škoda, trošku neskorý comeback... Päťdesiatka išla na mňa, aj keď dobre som vyzerala. Zavolal mi Fero Brestovanský, že sa ide robiť nejaký program s big bandom pod vedením Jána Štubniaka. Povedala som mu, že už nevládzem, že už nikdy nebudem spievať. No ale oni ma prebrali, doslova. Starí muzikanti, ktorí hrali ešte u Siváčka v roku 1954, sa dali do kopy a vznikol Bratislavský Big Band. Chodili sme hrať aj bez nároku na honorár. To bola láska k hudbe! Bol to toho času najlepší orchester na Slovensku. Ešte v 90-tych rokoch sme hrali. Boli sme aj na zahraničných festivaloch. Bolo to ohromné. Nikdy nezabudnem Štubniakovi, že to urobil. Vzniklo z toho aj CD, kde mám jednu pesničku po anglicky.

Nahrávali sa potom ešte vaše pesničky v Rozhlase?

Ešte raz sa mi podarilo. Pavol Zelenay mi zavolal, že si môžem takých 10 pesničiek vybrať. Aj som vybrala a postupne mi to aranžoval Vieroslav Matušík a Peter Brainer. Za to som Rozhlasu veľmi vďačná.

Potom ste ešte v Rozhlase robili Kroniku populárnej hudby.

Áno, raz sa ma Ali Brezovský, skladateľ a dobrý kamarát, spýtal, že či by som nechcela robiť program v Rozhlase, také niečo spomienkové s pesničkami. Vraj, „ty máš takú dobrú pamäť.“ A tak vznikol program Kronika populárnej hudby, polhodinka raz do mesiaca. A robila som to 6 a pol roka. Boli to veľmi pekné programy. Vytiahla som postupne všetkých našich spevákov, orchestre aj skladateľov. 69 relácií som urobila.

Dostali ste za svoj spev aj nejaké ocenenie?

Jedno uznanie som dostala. To bolo ešte v roku 1977, 12-ty ročník Bratislavskej lýry. Slovkoncert – československá umelecká agentúra a Festivalový výbor mi udelili čestné uznanie za zásluhy o rozvoj československej populárnej piesne.

Akú hudbu počúvate teraz?

Mám rada dobrú starú hudbu, renesančnú, barokovú, Händla, Monteverdiho, Purcella... A sakrálne zbory z 12. storočia alebo minnesängerovú hudbu. To je veľmi zaujímavé. Keď som sa učila hrať na klavíri, tak som sa s tým stretla, a tak to vo mne ostalo. Ale potom ma opantala tá swingová hudba... No vždy som túžila tú starú hudbu počúvať. A teraz, na staré kolená, mám tú možnosť. (Smiech.)



* Publicisti jej neskôr dali titul „kráľovná slovenského swingu“. (Olajoš, J.: V rytme spomienok : Košickí muzikanti od roku 1945 po dnešok. Košice : Gajja production house, 2006. ISBN 80-969486-0-1)

2 komentáre:

  1. Gabika, všetko krásne k Vášmu jubileu! Počúvam skladby z muzikálu Brzdy a krásne slová v piesni Videla som.. Teším sa na naše ďalšie stretnutie, ktoré zorganizujem čoskoro :) Dlho sme sa nevideli!

    PS - a táto stránka je krásna a dôstojná, ako Vy!

    Martin Th.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skoro som pri tom citani plakala. Tolka skoda. Musim si zadovazit vasu hudbu.

    Byvam v Spojenych Statoch od roku 2001. Slovensku (a vpodstate ani cesku) hudbu - okrem Dvoraka, Janacka a Smetanu - si uz radsej vobec nepustam. Deti sa mi smeju a manzel taktne mlci. Viem presne preco - v porovnani s ostatnou hudbou, ktoru doma pocuvame su tie nahravky ploche, aranzmany nezaujimave.

    Vela stastia a zdravia, Gabika.

    Dakujem - s radostou sa o vasej hudbe idem vzdelavat (samozrejme, tie zakladne slagre poznam odjakziva, ale zjavne je toho omnoho viac!!!!)

    OdpovedaťOdstrániť